Oneskorené reportáže – Ladislav Mňačko

Popis

Populárny spisovateľ Ladislav Mňačko, dnes už dobre známy i za našimi hranicami, autor protifašistického románu Smrť sa volá Engelchen, autobiografických poviedok Marxova ulica, reportáží Ja, Adolf Eichman, Kde končia prašné cesty a iných, prihovára sa tentoraz čitateľom prózami, ktoré sa časové viažu na minulosť — dávnu i menej dávnu – a sú ostro namierené proti porušovaniu socialistickej zákonnosti a morálky. Sú to zväčša smutné príbehy, no pri všetkej tragike z mnohých vystupuje nezlomná vôľa a životný optimizmus ľudí, ktorí pri svojej statočnej práci alebo v bežnom úsilí po troche šťastia natrafili na nepochopenie, sebectvo, karierizmus, zbabelosť. Neboli to maličkosti: zničený osud, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti voči bezpráviu, skorumpovanosti, svojvôli, a predsa sa nenechali zlomiť, bojovali za svoju občiansku a komunistickú česť, sú živým výkričníkom, že proti bezpráviu sa treba postaviť, že je to vecou každého znáš, neslobodno už nikdy mlčať a zbabelo sa prizerať, keď sa nám pred očami odohráva nespravodlivosť, krivda. Mnohí podľahli, bola to pre nich príliš veľká zaťažkávajúca skúška, podľahli fyzicky či psychicky, no máme tu celý rad postáv, či už riaditeľa mlynov zo Záhrady utrpenia, inžiniera z Kádrovej legendy, Kláru z rovnomenného príbehu, alebo bývalého partizána z prózy Svedok, ktorí sa nevzdali, nesklonili hlavy, pretože pevne verili v svoje ideály, presahujúce ich osobný život, komunistické ideály o vytvorení novej spoločnosti, za ktoré nám všetkým treba bojovať. Áno, je to chmúrna kniha, autor v nej sústredil veľa z toho zlého, čo nám kedysi bránilo ísť vpred, no tým, že sa zameral len na záporné javy našej nedávnej minulosti, chce dosiahnuť, aby sa nikdy neopakovali.